Zo zásady nerobím, a ani nebudem robiť spätnú korektúru.
Ak niečo napíšem, ostáva to v článku. A ak niečo zverejním, ostáva to na blogu.

Kvapky Ľudskosti

7. května 2018 v 13:31 | The Beholder |  Kvapky Ľudskosti
wassup, bitches. Tak trochu na vás zase jebem, pretože môžem, a i keď je veľa vecí ktoré by stáli za zmienku, jednoducho sa mi k tomu absolútne nechcelo dokopať. Ale pred pár dňami som sa rozhodol napísať takzvané kvapky ľudskosti. Sú to kratučké kryptické texty a nemajú jednotný zmysel. Je to celé písané tak trochu neurčito, aby si pod tým človek mohol domyslieť prakticky čokoľvek. Každá interpretácia týchto textov je správna. (Ale keď tak by ste mi mohli napísať, ako si to vysvetľujete vy. Bol by som za to dosť rád. (a ak na to jebete, tak sa pojebte.)


Chcel som byť milý a dobrý, chcel som byť sladký, chcel som byť romantik. Ale to mi nikdy nefungovalo. Najromantickejšou vecou akú som dokázal v ten večer spraviť, bolo objať jej takmer nahé telo zozadu. Vedel som, že sa usmiala a aj to, že môžem spraviť čokoľvek.
Neodolal som teda vlastným myšlienkam, a z puzdra na opasku som vytiahol sterilný skalpel, ktorého čepeľ som jej priložil tesne nad úroveň čipkovaných čiernych nohavičiek. Zatajil som dych, zatiaľ čo ona s napätím čakala čo spravím.
Pritlačil som na čepeľ, a pomalým pohybom som ju ťahal smerom hore. Jej telo samotné na chvíľu stuhlo, svaly sa zaťali, ale po prejdení prvotného šoku tiež spolupracovalo. Z čerstvej rany sa vyvalila krv, ktorá stekala po hladkej pokožke. A čím vyššie bola moja čepeľ, tým viac tej krvi bolo. Ona nevydala ani hlásku. Nebolelo ju to. Len očami sledovala rozširujúcu sa ranu na jej brušnej dutine, a krv stekajúcu po jej nohách.
Nožom som stále stúpal. Jedným ťahom som sa od pravej strany jej bruška dostal medzi prsia a potom cez pravú stranu krku, kde som preťal všetky dôležité tepny, až k uchu.
Nedusila sa krvou, neumierala, neprosila ma aby som prestal. Nebola totiž človekom, i keď mala ľudské telo. Rovnako, ako ja.
Preto som vedel, že mi dovolí spraviť čokoľvek. Že ju to nebude bolieť. Že neumrie. A že si to možno o pár dní už ani nebude pamätať, a ak jej ostane jazva, tak sa ma na ňu bude pýtať:
Potom jej telo začalo chladnúť, tak som ju pustil aby sa zviezla k zemi. Otočil som ju na chrbát, vyrovnal končatiny a dvoma prstami jej zakryl oči.

Vráti sa ku mne, keď si odpočinie.
 

2 lidé ohodnotili tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama