Zo zásady nerobím, a ani nebudem robiť spätnú korektúru.
Ak niečo napíšem, ostáva to v článku. A ak niečo zverejním, ostáva to na blogu.

Beauty lies in the eye of the beholder. - Written by "The Beholder" himself.

4. srpna 2017 v 0:01 | The Beholder |  ...taste my blood, before it gets cold
It's a story-time, kids!
Pôvodne som chcel napísať niečo iné. Chcel som písať o hĺbke očí ľudských, ale aj iných. Chcel som tu opísať všetky tie oči, v ktorých som niečo videl, mal vidieť, alebo chcel vidieť. Všetky tie pohľady, ktoré niečo znamenali. A ten jeden špecifický pár očí, ktorý ma mohol kedykoľvek dostať na koľená už len pri strete. Pretože to bol naozaj magický pár očí. Videl vo mne všetko, čo chcel vidieť. Nie len to, čo som chcel ja. Jediný pár očí, ktorému som bol ochotný povedať všetko, a tým pochovať všetky svoje nádeje. Ale o tom potom. Tento obraz a krátky príbeh ktorý tu teraz napíšem mám v hlave už pridlho. A tak trochu mám náladu písať niečo s nejakým príbehom. Takže si užite, a keď tak ocením aj odozvu.
Mimochodom, táto rubrika pôvodne bola určená pre niečo iné, ale hodí sa aj pre tieto moje príbehy. Zaujíma ma, či niekto pochopí aj súvislosť, ale o tom potom. Povedal by som aby ste zatvorili oči a vžili sa do príbehu, ale niečím čítať musíte. A dopredu Vám hovorím, nečakajte obrovskú akciu alebo veľké vzrúšo. Je to len o obrazoch v mojej mysli. Let me start.


...
Len pár vecí ma v živote dokázalo pritiahnuť ako magnet. Jednou z nich boli krásne tvary ženských tiel. Inou boli pohľady, ktoré mi dokázali prepáliť dušu ako keby bola z benzínu. Vlastne väčšou časťou z nich boli veci súvisejúce s anatómiou človeka. Pekné účesy, odhalený krk, žiarivý úsmev... Vlastne čokolvek, čo ma nútilo cítiť sa aspoň trochu výnimočne, keď som to videl. Obzvlásť, keď to bolo špecificky pre mňa. Viete aké to je, keď sa na Vás usmeje krásna žena? Na mieste máte chuť darovať jej svoje stále bijúce srdce.
A teraz tu stojím vo dverách, a pozorujem ženu. No neusmieva sa na mňa. Neusmieva sa, no aj tak by som si rozpáral hruď len aby som jej podal svoje srdce. Pre jej telo. Pre jej kľúčne kosti, ktoré sú jasne viditeľné keď sa jej ruky prekrížia niekde v oblasti brucha. Pre tie pramienky tmavých vlasov, v kontraste s jej bledou pokožkou, visiacich pozdĺž jej tváre, navzdory tomu drdolu ktorý má uviazaný vzadu. Neusmieva sa, pretože o mne nevie. A tak mám dostatok času na premýšlanie o všetkých dôvodoch, pre ktoré by si práve ona zaslúžila moje srdce. Och, keby som len mohol žiť bez srdca, už dávno by som jej z neho spravil nejaký šperk.
Jej oči blúdia po miestnosti. Krásne svetlé oči. Prechádza pohľadom po stenách a poličkách, mám pocit že skúma každú škáru medzi kachličkami. Až nakoniec spočinie pohľadom na mne. Zabodne do mňa svoj pohľad. Za akýchkoľvek iných okolností by buď ona uhla pohľadom, alebo by som ja cítil ako mi všetky orgány schmatne oceľová rukavica, a začne ich drviť. Možno by som uhoľ pohľadom, čo nerobím často, ale jej krása ma ochromuje tak isto ako vždy. Nikdy u nej nezáležalo, či bola oblečená alebo nie. Nahá, sediaca vo vani je rovnako krásna, ako keď sa oblečená prechádza mestom. Kedykoľvek by som ju postavil na červený koberec. Nechal by som celý svet vpíjať jej krásu, zatiaľ čo by som sa skrýval v jej tieňoch. Pretože mať miesto po jej boku by bola božská výsada. A to miesto som si síce už dávno zaslúžil, no nikdy som si nemyslel, že by pre mňa bolo vhodné. Som len zlodej životov, a zlodej duší. Žil som z priživovania sa na cudzej radosti. Ale tento krát je to iné. V mojej kúpeľni, v mojej vani, je žena z ktorej sála magická moc. Občas z nej mám strach, pretože mám pocit, že vidí priamo cezomňa. A ak z tohto boja odíde niekto zničený, budem to ja sám. Pochopila hru, ktorú som vymyslel. Sama mi skočila do siete, ktorú som uplietol aby som do nej, ako pavúk, chytal malé mušky. No z tejto ženy, ktorá sa mi predstavila ako Sofia, sa stala bábkarka. Chytila sa vlákien, do ktorých mala padnúť, a obrátila celú moju hru proti mne. A tak je teraz u mňa doma.
Podnik, v ktorom sme sa spoznali je už zabudnutý, a vždy keď ju vidím, zabudnem aj na celý okolitý svet. Len tie svetlé oči, ktoré vidia každý kútik mojej duše, a ja. A keď sa pozriem lepšie, vidím aj zvyšok. Ale ona sama tvorí zvyšok. Vždy keď ju vidím, cítim ako mi poskočí srdce. Vždy keď ju vidím, usmejem sa aj keď som to nikdy nemal vo zvyku. A vždy keď ju vidím, všetko sa rozplynie v dyme.
Boli ste už niekedy v hlučnom klube? Takom, kde sa dokonca aj údery vášho srdca prispôsobia duniacaim basám subwooferov, inak by sa roztrhlo. Kde vaše orgány vibrujú a vy s tým nič nedokážete spraviť. Tam som sa jej prvý krát pozrel do očí. Zrazu nehrala hudba. Zrazu neblikali farebné svetlá, a ľudia prestali tancovať. Obvykle bola prvá myšlienka "bez nej neodídem." No nie vtedy. Na mieste som chcel padnúť na kolená a prosiť ju o odpustenie za svoje hriechy. Nebola ako anjel. Nebola ako princezná, nebola ako kráľovná. Nebola dokonca ani hlavnou cenou. Vtedy som si myslel, že som narazil na samotné božstvo. Božstvo, ktoré pálilo moju dušu na prach jediným pohľadom. Božstvo, ktoré som túžil pošpiniť i keď som sa bál aj samotného dotyku.
A zrazu je tu. Bohyňa osobne sa kúpe v mojej vani. Jej oblečenie pohodené na zemi. Jej vlasy zopnuté v drdole. Jej pohľad uprený na mňa.
"Prečo na mňa tak civíš?" opýta sa s mierne nadvihnutým obočím.
Keby to bol ktokoľvek iný, keby to nebola Sofia, odpovedal by som inak, no pri nej som sa nezmohol na žiadne sarkastické poznámky. Pri nej som sa zmohol len na úprimné: "Necivím. Vpíjam tvoju krásu a vyrývam si ju do pamäte. A keď tu už náhodou nebudeš, tento pohľad sa mi znovu naskytne, len aby som cítil tú bolesť tvojej neprítomnosti."
"Si rád, keď sa červenám?" opýtala sa ma, zatiaľ čo jej líca pomaly naberali farbu. A stále bola krásna. Nech mala na tvári čokoľvek. Či to boli slzy, krv, farba, make-up klauna, spermie alebo čokoľvek iné, stále bola rovnako neodolateľná.
"Nie. Som len rád, keď ťa vidím," odpovedal som s jemne podvihnutými kútikmi úst a začal som sa strácať.
Strácal som sa vo vlastných myšlienkach. Myšlienkach o nej. O jej moci nadomnou. O tom, čo všetko pre mňa znamenala. Ani som si nevšimol, že už nebola vo vani. Že sa postavila a kráčala ku mne. Jej nahé telo, do ktorého som sa tak zamiloval sa dalo do pohybu kvôli mne. Kvôli tomu, aby bola ku mne blízko. Jej myseľ bola ako magnet priťahovaná ku mne.
Sex s ňou nebol nikdy o tom živočíšnom pude. Namiesto končatín sa nám prepletali duše do jedného celku. Bola prvá, ktorej sa podarilo dotknúť mojej duše cez moje telo. Bolo to spojenie na vyššej úrovni. Bola pre mňa nebezpečná, to som vedel. Ale všetku moc, čo nadomnou mala som jej dal ja sám. Dal som jej jedinú účinnú zbraň na moje zničenie a večne som dúfal, že ju nepoužije. Ale aj keby ju použila, myslím, že by som len prijal svoj osud. Neodpustil by som si to, no nedokázal by som sa na ňu hnevať. Na to bola príliš dokonalá. Bol by som ochotný zahodiť sám seba aj všetko, čo som vybudoval len aby som zachoval túto jednu existenciu. Dokonalú existenciu.
A tak som tam stál, stratený v myšlienkach a túžbach. A ani som si neuvedomil, že stojí predo mnou. Videla moje telo. No videla aj moju dušu a myseľ. A až cez jej prsty na mojej hrudi som ucítil to teplo, ktoré sa mi do tela vracalo. Moje zmrazené končatiny sa vrátili k životu. Neuvedomoval som si, že mrznem. Že toľko rokov som žil v chlade, a až jej dotykom sa mi podarilo získať nejaké teplo. Tak dlho som si zvykal na chladnú tmu, že toto slnko stojace priamo oproti mne ma zo začiatku šokovalo. Pre ňu by som zahodil všetko.
"Poď..." povedala potichu, a chytila ma za ruku. A ja som išiel. A išiel by som až na koniec sveta, keby to bolo nutné, pretože svet začínal tam, kde bola ona.
...
Toto je koniec. Stále mám pocit, že mi niečo uniká. Pretože blog ma odhlásil a neoznámil mi to, a tak som namiesto zverejnenia zistil, že som stratil pol hodinu písaného textu. A druhý krát som sa do toho nedokázal tak vžiť. Vylial som svoje srdce pri prvom písaní, a pri druhom už som to nedokázal tak prežiť. Popravde tam je asi všetko, čo tam bolo, len mi tam niečo chýba. Ale to bude len mojou hlavou.
Tento text je ale divný. Mal som v hlave len obraz. Ktorý nijako nesúvisí s týmto príbehom. Ale kto som ja, aby som ovplyvňoval čo cítia postavy?
.. Zamechajte mi nejakú odozvu a pustite si žilou. Dobrú noc, ja musím ísť predýchať infarkt a zlomené srdce.
Popri tom chcem ešte poďakovať jednej osobe. DanielDesign, ďakujem ti za to, že si so mnou popri písaní diskutoval a prepožičal si mi meno, za ktorým sa skrýval nejaký príbeh. Bez teba by to tentokrát naozaj nebolo ono.
Edit o hodinu a trištvrte neskôr, neodpustím si tento song. A keď to začne spolupracovať, vložím ho ako video.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Komentáře

1 Hrobárova Dcéra | Web | 9. srpna 2017 v 1:52 | Reagovat

Jaj, chcela by som aby ma muž takto opísal. Dokonalá situácia.
Máš takých viac? Toto sa číta samo na jeden hlt

2 The Beholder Himself | Web | 9. srpna 2017 v 11:59 | Reagovat

[1]: Trúfam si povedať, že v takýchto opisoch som celkom dobrý, a určite ich ešte pár pribudne. c:

3 Hrobárova Dcéra | Web | 9. srpna 2017 v 17:24 | Reagovat

[2]: Tak odlož svoju ctenú riť do vane a píš. Ďakujem

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama